História plemena

Pôvodné japonské psy boli strednej veľkosti. Od roku 1603 sa v oblasti Akita používalo stredne veľké bojové plemeno matagi na lov veľkej zveri. Od roku 1868 sa psy matagi krížili s tosami a mastifmi. Tým sa zväčšila veľkosť plemena, ale stratili sa typické vlastnosti špicov. V roku 1908 boli psie zápasy zakázané, ale plemeno sa zachovalo a ďalej bolo šľachtené ako veľké japonské plemeno. V roku 1931 ministerstvo výchovy vyhlásilo plemeno akita za národný poklad a kultúrne bohatstvo.

V priebehu druhej svetovej vojny (1939-1945) bolo bežné používať psy ako zdroj kožušiny pre vojenské oblečenie. Polícia nariadila odchytenie a skonfiškovanie všetkých psov okrem nemeckých ovčiakov pre vojenské účely.

 

 Akita inu známa svojou vernosťou svojmu pánovi, o ktorej bol natočený aj film Hačíko- príbeh psa. V roku 1924 sa majiteľom Hačika stal Hidesaburó Ueno, profesor na Fakulte poľnohospodárstva Tokijskej Univerzity. Hačikó denne sprevádzal svojho pána, keď išiel do práce a čakal na neho večer na vlakovej stanici Šibuja. V máji 1925 Ueno náhle zomrel na pracovisku. Hačika si vzali do opatery profesorovi príbuzní, neustále však utekal a vracal sa do profesorovho domu. Starostlivosť o psa prevzal profesorov záhradník, ktorý poznal Hačika už ako šteňa. Hačikó každý večer odchádzal na stanicu, dúfajúc že sa profesor konečne vráti z práce domov. Hačikó čakal na svojho pána celkovo po dobu 11 rokov.

Bývalý študent profesora Uena uverejnil niekoľko článkov o Hačikovej pozoruhodnej lojalite. V roku 1932 jeden z týchto článkov publikovaný v novinách Asahi Šinbun spôsobil celonárodný záujem o tohto psa. Jeho vernosť pamiatke pána dojímal obyvateľov Japonska ako exemplárny príklad oddanosti. Bronzová socha zobrazujúca Hačika stojí dodnes na vlakovej stanici Šibuja v Tokiu, kde Hačikó verne čakal na svojho pána. Hačikov príbeh spôsobil po celej krajine záujem o plemeno Akita Inu.

Hačikó zomrel 8. marca 1935. Jeho pozostatky sú uložené v Národnom vedeckom múzeu v Tokiu.